Srňacie(655m.n.m.) bolo kedysi najmenšou obcou na Orave, dnes je to prímestská časť Dolného Kubína. Srňacie leží cca 7 km východne od spomínaného mesta. Dostanete sa tu cez prímestskú časť Medzihradné strastiplnou cestou cez les, popod hotel Orava, až do malebnej dedinky Srňacie. Táto dedinka je takmer vyľudnená. Trvalé bydlisko tu majú len pár obyvateľov a zvyšok tvoria chalupári. Ako sa spomína už v spisoch Mateja Bela: „ polia má neúrodné, nevhodné na starostlivé vykonávanie roľníckych prác...na jeho pôde bol kedysi srní zverník, azda určený na užívanie hradu“. Od šesťdesiatych rokov 20. storočia sa dedinka pomaly vyľudňovala. Dôvodom bola už spomínaná nehostinnosť prírody a zmena životného štýlu a taktiež vykupovanie dreveníc pre cestovný ruch so zámerom vybudovať rekreačné centrum. Keďže obec bola takmer mŕtva, neprebiehala tu žiadna stavebná činnosť, ktorá by podliehala novej výstavbe alebo modernizácii starých obytných sídel, čím sa zachovala rázovitosť Srňacieho. Stavebný ruch tu nastal až koncom 90.rokov, kedy bola táto obec akoby znovu objavená.
V Srňacom nájdete okrem množstva dreveničiek aj pôvodné sýpky a krásnu zrubovú zvoničku, pri ktorej bol nedávno vybudovaný malý amfiteáter.
História obce Srňacie
Niekdajšia najmenšia obec na Orave, nachádzajúca sa vo vysoko položenom údolí Pucovskej vrchoviny, medzi obcou Pokryváč a mestom Dolný Kubín. Pôvodne tu bol panský majer, pravdepodobne so stanovišťom pre srny.
Prvá písomná zmienka o Srňacom je z roku 1548, kedy ho kráľ Ferdinand I. spolu s Leštinami a Osádkou donačnou listinou daroval hradnému dôstojníkovi Vácvalovi Zmeškalovi.
V roku 1574 sa obyvateľstvo pre kruté zaobchádzanie a ťažký život tajne rozutekalo.
V roku 1576 sa tu usadilo 9 sedliakov, ale v roku 1588 bolo Srňacie opäť opustené. Až v druhej polovici 17. storočia sa podarilo srňacie opäť zaľudniť. V tej dobe tu už pôsobili aj remeselníci a dve rodiny Zmeškalovcov.
V roku 1696 žilo v obci 11 rodín, ubytovávalo sa tu hradné vojsko. Obyvateľstvo bolo sústavne utláčané zo strany zemepánov Zmeškalovcov, čo opäť spôsobilo, že sa znova rozutekalo do okolitých oravských a liptovských dedín.
V roku 1772 Srňacie pozostáva z dvoch častí. Väčšiu časť majetku vlastnil Jozef Okolicsanyi, ktorý mal 9 poddaných. Menšia časť patrila Vácvalovi Zmeškalovi, ktorému slúžili traja poddaní.
Podľa sčítania ľudu z roku 1778 malo Srňacie 50 obyvateľov, z toho dve zemianske rodiny.
Podľa historického súpisu obyvateľstva z roku 1828 bolo v Srňacom 17 obývaných domov, ktoré dokopy obývalo 126 obyvateľov.
V Srňacom v tej dobe žilo 8 katolíkov, 114 evanjelikov a dokonca sa v súpise uvádzajú aj 4 židia.
Po zrušení poddanstva v roku 1848 všetky pozemky prešli do rúk roľníkov. Podľa zamerania z roku 1850 mala výmera chotára 890 kat. jutár.
Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1900 malo Srňacie 72 obyvateľov.
Počas 2.sv. vojny bolo Srňacie spravodajskou centrálou Dolnej Oravy, pôsobila tu partizánska skupina Signál.
V roku 1949 bolo Srňacie pripojené k Dolnému Kubínu.
Zo Srňacieho pochádza rodina Kutlíková, ktorá zohrala v slovenskom národnom živote významnú úlohu.
Historické názvy:
• 1604 Zernacze, Zernaczye
• 1619 Zerniacze
• 1780 Szrnyacze, Szrnytze
• 1806/08 Szrnyacze, Srnacé, Srüacé
• 1828 Szrnyacze
• 1893 Szrnyace
• 19o5 Szrnyacze, Sruacie, Srüacie
Zaujímavosti
Podľa historického súpisu obyvateľstva z roku 1828 bolo v Srňacom 17 domov, ktoré dokopy obývalo 126 obyvateľov. V Srňacom v tej dobe žilo 8 katolíkov, 114 evanjelikov a dokonca sa v súpise uvádzajú aj 4 židia.V roku 1870 sa v Srňacom nachádzalo 17 domov. V roku 1930 tu bolo už len 12 domov a v roku 1979 pracovníci pamiatkového úradu zaznamenali, že sa v dedine nachádza 14 súborov a 3 samostatné objekty. Obec bola charakteristická jednou ulicou s uličnou radovou zástavbou so samostatne stojacimi domami orientovanými kolmo na cestu rozdvojujúcu sa v závere v podobe vidlice.
