Jeho manželka pracovala ako učiteľka. Prvým transportom v roku 1942 sa vyhli, pretože pán Spitz zastával v okolí veľmi dôležitú funkciu – pochovával Židov z celej Oravy. Pomáhali mu pritom aj jeho dvaja synovia.  Podľa dohody mala byť celá rodina „presídlená“ do Poľska posledným transportom. Rodina sa dozvedela o hrôzach páchaných na židovskom obyvateľstve  v Osvienčime od utečencov, ktorí podplatili strojvodcu a v železničiarskych uniformách sa dostali cez hranice. Tiež z diela A. Hitlera Mein Kampf. Spitzovci boli vzdelaní a jazykovo zdatní ľudia. Množstvo informácií získali aj z nemeckej tlače. Skutočnosť, že všetci ich najbližší príbuzní boli deportovaní do koncentračného tábora ešte znásobila hrôzu a strach z vtedajšej situácie. Po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944 sa rozhodli ukryť v lese na Srňacím na Brči v Pustej poľane. Vo vykopanom bunkri prežili dlhých a krutých 7 mesiacov – od septembra 1944 do apríla 1945. Ani les však nebol tým najbezpečnejším útočiskom, pretože nebezpečenstvo im hrozilo nielen zo strany gestapákov, ale aj ukrajinských povstalcov – banderovcov, pred ktorými sa rodine podarilo uniknúť v poslednej chvíli. 4. apríla 1945  im dedinčania, ktorí  im celý čas pomáhali a ktorí o skrýši vedeli, prišli oznámiť, že Dolný Kubín bol oslobodený.

 V roku 1949 bolo Srňacie vyznamenané Radom červenej hviezdy.

Nikdy viac  holokaust .